Aby mohla pomáhať ľuďom, odišla do Ženevy.
Soňa Klabníková pracuje pre Organizáciu Spojených národov v Ženeve. Na pracovné cesty chodí do krajín a na miesta, kde sa bežný človek len tak nedostane. Začínala v UNICEF, v súčasnosti pôsobí v GAVI – Global Alliance for Vaccines and Immunization. Spomedzi osemsto zamestnancov je jediná Slovenka. Žije v Ženeve, no na Slovensko sa stále rada vracia.
Prečo ste sa rozhodli ísť do Švajčiarska a do Organizácie Spojených národov?
Vyštudovala som Fakultu Medzinárodného obchodu na Ekonomickej univerzite v Bratislave a po jej skončení som sa zamestnala v jednej IT firme. Ale vôbec ma to nenapĺňalo. Už počas štúdií som veľa cestovala, študovala aj v zahraničí, chodila na zahraničné stáže, brigády. Vtedy som si uvedomila, že budem chcieť naďalej cestovať a zároveň sa nevenovať čistej komercii. Humanitárny sektor ma vždy priťahoval, Organizáciu Spojených národov som mala dlho na muške. Ale takých uchádzačov ako ja, čerstvých absolventov bez konkrétnych odborných znalostí, bolo samozrejme veľmi veľa. Ako prvý krok bolo, že som sa potrebovala rýchlo a dobre naučiť francúzsky, čo je jedným z oficiálnych jazykov OSN. Preto som dala som výpoveď v práci a presťahovala som sa rovno do Ženevy, kde som si našla prácu ako au-pair.
Bolo náročné dostať sa potom do OSN?
Popri práci som chodila na všetky možné kurzy, vyhľadávala voľnočasové aktivity, kde sa OSN pracovníci nachádzali. Nakoniec sa tento networking vyplatil. Po polročnom posielaní žiadostí som dostala pozvánku na pohovor do jednej zo špecializovaných agentúr OSN. Bola to nižšia asistentská pozícia, ale už len samotný fakt, že sa človek dostane do vnútra systému je obrovský úspech. Postupne som sa učila aj odborné vecí z oblastí, ktorým sa organizácie venovali. Potom mi rôzne predlžovali zmluvy, menila som tímy a dostala vyššie pozície. O tie mi teda nikdy nešlo, mňa tá práca naozaj bavila. Teraz som tu už 18 rokov, v súčasnosti na pozícií manažérka grantov pre strednú a západnú Afriku. Granty sú hlavne orientované na zdravotnícku pomoc a materiál pre najchudobnejšie krajiny, tiež odovzdávanie vedomostí a podpora inovatívnych technológií. To zahŕňa aj rôzne pracovné stretnutia v krajinách prijímajúcich pomoc alebo pravidelné cestovanie priamo do terénu.
Kde všade ste boli a aké najpamätnejšie cesty ste absolvovali?
Pracovne rôzne po Afrike, Ázii, Tichomorí. Moja úplne prvá pracovná cesta bola do Zimbabwe v roku 2007. To je krajina, ktorá bola v 80-tych rokoch jednou z najvyspelejších v južnej Afrike a bola potravinou zásobárňou regiónu. Lenže po zmene politického režimu a veľmi nepriaznivých až nelogických vládnych rozhodnutiach začala upadať. Napríklad, keď prezident Mugabe zistil, že chýbajú peniaze, tak dal príkaz ich proste začať tlačiť viac. Na začiatku týždňa sme napríklad na čiernom trhu menili 1 USD dolár za 1,000 miestnych, na konci týždňa už za 10,000. Nastala miliónová hyperinflácia a keď sa sumy rátali v triliónoch, to už systémy nevedeli zvládať a za pár mesiacov sa zrútila celá ekonomika. Bolo veľmi ťažké sledovať rozpad takej krásnej krajiny priamo pred našimi očami.
Máte pamätných zážitkov viac?
Ešte séria návštev Tichomoria mi utkvela v pamäti – Marshallove ostrovy, Nauru, Mikronézia, Kiribati... To sú desiatky až stovky rôzne veľkých ostrovov či pásov zeme, na ktorých sú obydlia. Tie pásy zeme sú nerovnomerne pospájané, spomínam si, ako sme prechádzali po ceste, kde naľavo aj napravo sa rozprestieral oceán. Stačila by jedna obrovská vlna a cesta by bola zaliata. Videli sme naživo dopad klimatických zmien a postupné stúpanie vôd oceánu. Domáci nám ukázali miesta, ktoré boli v minulosti prístupné pre suchozemcov, ale tie už v tom období boli pod vodou. Kiribati, ako najviac ohrozená krajina klimatickými zmenami na svete, to ale nijako nevie zvrátiť. Sú predpovede, že v roku 2100 už bude úplne neobývateľná
Alebo v dobrom na mňa zapôsobila návšteva Východného Timoru. To je jedna z najmladších krajín v Ázii, získali nezávislosť od Indonézie až v r. 2002. Predtým si ale prešli obrovským utrpením, 20-ročnou krvavou vojnou, kde minimálne jedna tretina celej timorskej populácie bola vyhladená. Skončilo sa to až mierovými rokovaniami, keď po celých desaťročiach indonézsky prezident nečakane súhlasil s referendom o nezávislosti. Keď som sa potom pýtala obyvateľov Timoru, ako sa pozerajú na túto časť ich histórie, ich odpoveď bola vysoko poučná – že na to, aby sa pohli dopredu, im musia odpustiť a byť znova priatelia. Teraz vedú spolu čulý obchodný styk. Zažiť život v chudobných krajinách aspoň na chvíľu vám ukáže veci z inej perspektívy. Po každej takejto ceste som plná vďačnosti, za to, čo všetko mám, my všetci máme.
Vedeli by ste priblížiť, ako to vyzerá vo vnútri organizácie?
V organizácii je veľmi veľa národností s inými zvykmi a kultúrou, a všetci sa musíme snažiť o to, ako si čo najlepšie spolu vychádzať, aby sa predišlo zbytočným nedorozumeniam. Predsa len, keď sa v miestnosti zíde napríklad Pakistanec, Američanka, kolegyňa z Bhutánu, Talian, Fínka a kolega z Čadu a majú sa na niečom celkom rýchlo a efektívne dohodnúť a hlavne, aby si výsledok porady každý nevysvetlil po svojom, to chce poriadnu dávku rešpektu, empatie a nadhľadu. Všetci sme si rovní. Kolegom moslimom zagratulujeme k ich veľkému sviatku Eid Mubarak, oni nám k Vianociam. Na vyjadrenie podpory sme sa napríklad na deň Indie všetci obliekli do indického. Američania sú väčšinou skôr neformálni, oslovujú sa krstným menom a sú zvyknutí sa otvorene porozprávať a vymeniť si názory. Zatiaľ čo napríklad Indovia, či celkovo Ázijčania sú veľmi protokolárni, pre nich je slovo šéfa rozkaz a o ničom sa nediskutuje. Afričania do debát vždy vložia veľa priateľskosti a úsmevov, alebo celkovo emócií, aj keď oni si tiež potrpia na to, aký ma kto štatút.
Máte popri práci čas na oddych?
Buď robím šport alebo sa snažím o stíšenie, meditáciu a hľadanie vnútorného pokoja. V zime lyžujem, v lete hrám plážový volejbal, behám a chodím na túry do Álp. Ženeva je ideálne miesto na outdoorové športy. Pravidelne sa zúčastňujem medzinárodnej štafety Mierového behu ako dobrovoľník, kde členovia tímu bežia cez takmer všetky štáty sveta a prinášajú Pochodeň mieru ako symbol dobrej vôle a priateľstva. Po častiach som s nimi už prebehla cez USA, Kanadu, Austráliu a Nový Zéland a navštívila takmer všetky Európske krajiny. Tiež som mala to privilégium minulý rok vyniesť Mierovú pochodeň na Gerlachovský štít.
Okrem cestovania si spomínate aj na nejaké významné stretnutia?
Okrem takých letmých stretnutí svetových tvárí počas veľkých konferencií OSN, si spomínam napríklad na stretnutia a rozhovor s Billom Gatesom, zakladateľom Microsoftu, ktorý je jeden z našich najväčších sponzorov alebo na inšpiratívny deň strávený s Carlom Lewisom, ktorý bol vyhlásený za najlepšieho svetového športovca storočia. A keďže sa zaujímam o meditáciu, prišla som do kontaktu aj so známym indickým jogínom a mierovým filozofom, ktorý bol oficiálne pozvaný Generálnym tajomníkom OSN viesť meditácie v centrále v New Yorku. Volal sa Sri Chinmoy a chodil do OSN dvakrát týždenne viac ako 30 rokov. Okrem toho sa stretával s rôznymi ľuďmi, politikmi, športovcami, umelcami, ale aj bežnými ľuďmi a učil ich meditovať, alebo len inšpirovať k zmene k lepšiemu a k vnútornému pokoju. Stretla som sa s ním osobne aj ja a musím povedať, že to na mňa hlboko zapôsobilo. Akoby sa tie malicherné starosti, čo som mala, rozplynuli a potom sa mi vo všetkom výborne darilo a veci mi išli ako po masle. Odvtedy mám lepšie upratané v hlave (smiech). Jeho organizácia naďalej organizuje po svete rôzne akcie na podporu vnútorného zdravia. V OSN aj v zahraničí bol Sri Chinmoy veľmi rešpektovaný, napríklad v už spomínanom Východnom Timore mu postavili sochu priamo pred budovou parlamentu, z vďaky za jeho mierové aktivity v procese získavania ich nezávislosti. Lenže keď prídem na Slovensko, tak počúvam, ako sa o tomto šíria zvláštne dezinformácie zo strachu o nejakom škodlivom kulte, a nad tým len krútim hlavou. Celkovo menej ohľaduplnosti a uzavretosti voči ostatným je jeden z najväčších rozdielov, ktoré vnímam medzi Slovenskom a západnou Európou.
Aké ďalšie rozdiely vnímate medzi Slovenskom a Švajčiarskom?
Najviac ma na Slovensku prekvapí zamračenosť na uliciach, a snáď aj závisť či snaha si zo všetkého vytĺcť čo najviac pre seba. Ak by ľudia videli, ako sa žije v iných krajinách, Slovensko je v podstate rajom. Bez ohľadu na to, aká ťažká sa môže zdať naša situácia, my všetci žijeme život, ktorý by bol pre niekoho len ako nedosiahnuteľný sen. Nechcem ale generalizovať. Švajčiari majú akoby viac utlmené emócie. Nie je v ich zvyku sa rozohniť, ani v zlom, ale ani príliš v dobrom. So Slovákmi si dokážem udržiavať trvalejšie priateľstvá, je to predsa len domov a všetko je také tradičnejšie. O Slovensku môžem povedať veľa pozitívneho a veľmi rada sa tam vraciam, poznám tam veľa skvelých ľudí. V niektorých oblastiach vidím viditeľné posuny a zmeny k lepšiemu, tiež registrujem ako sa napríklad dobrovoľníci sa hlásia do rôznych iniciatív, čo je motivujúce.
Chceli by ste sa raz vrátiť naspäť na Slovensko natrvalo?
Ešte neviem. Trvalý návrat nevylučujem, ak by prišla nejaká zaujímavá ponuka. Viem si predstaviť, že aj na Slovensku by som vedela zužitkovať skúsenosti s prácou so zahraničnými vládami, diplomatickým protokolom, manažovaním a čerpaním fondov. Ale zatiaľ som o tom ešte nepremýšľala. Uvidíme.
Zdroj článku: https://mypovazska.sme.sk/c/23250694/dubnicanka-pracuje-v-organizacii-spojenych-narodov-zamestnat-sa-tu-nebolo-jednoduche.html
Galéria fotografií k článku
